Obsah

IX. Dom Eugena Lazišťana

Eugen Lazišťan

(1917 – 2006)

Eugen Lazišťan pochádzal z Hriňovej v okrese Zvolen, kde sa 8. marca 1917 narodil. Zmaturoval na učiteľskom ústave v Turčianskych Tepliciach. Pracoval v Zbrojovke v Považskej Bystrici a na vojenčine v rokoch 1940-1942 sa vyučil fotografovaniu. V Slovenskom národnom povstaní (SNP) ho v novembri 1944 zajali a do oslobodenia v roku 1945 väznili v Nemecku.  

Jeho tvorivý profil je profilom umelca - dokumentaristu, ktorý svoj zrak zameral najmä na slovenskú krajinu, ľudovú architektúru, odev i zvyky. Mnohé z nich už neexistujú, takže jeho fotografická tvorba má dnes cenu nenahraditeľného historického a kultúrneho dokumentu s neopakovateľnou poetickosťou fotografií.

 

Doplňujúce informácie


Celý svoj tvorivý život zasvätil mestu Martin, kde pracoval najprv ako fotoreportér, neskôr redaktor v Matici slovenskej (1942-1953). Najvýraznejšie sa zapísal vo vydavateľstve Osveta v Martine, kde v rokoch 1953-1982, kedy odišiel do dôchodku, pôsobil ako vedúci redaktor obrazových publikácií a edičných radov, ktorými si martinská Osveta získala povesť špeciálneho editora.
Spolupracoval s mnohými osobnosťami českej a slovenskej fotografie, ako sú Karol Plicka, Martin Martinček, Ján Halaša či Karol Kállay. Po odchode do dôchodku bol dokumentaristom Slovenského národného múzea (SNM) v Martine, kde sa venoval najmä spracovaniu Plickových zbierok. Eugen Lazišťan výrazne prispel k vybudovaniu múzea tohto slávneho fotografa v Blatnici. Ako dôchodca bol aj externým spolupracovníkom tlačiarne Neografia a vydavateľstva Osveta, kde svoje cenné celoživotné skúsenosti odovzdával mladším kolegom. V roku 1987 mu práve v tomto vydavateľstve vyšla monografia od Mariána Pauera a Jaroslava Čiljaka, v ktorej je zmapované Lazišťanove bohaté dielo. Obrazové fotografické dielo Eugena Lazišťana je zobrazené aj v monografii Mariána Pauera z roku 2004 s výstižným názvom: Eugen Lazišťan. Krajina našej pamäti.
Lazišťan je autorom niekoľkých obrazových publikácií, napríklad Bratislava (vyšlo viacero jej vydaní), Orava (s A. Lutonským), Malá Fatra, Martinské hole, Dolu Váhom. Pôsobil aj v odborných porotách fotografických súťaží. V roku 1997 o ňom režisér Martin Slivka nakrútil krátkometrážny dokumentárny film s názvom Eugen Lazišťan, ktorého podnázvom by mohlo byť aj: Stretnutie so známym fotografom a výtvarným redaktorom zo Sučian v dokumente Martina Slivku.
   Eugenovi Lazišťanovi bolo  na základe uznesenia Obecného zastupiteľstva Sučany z 15. 4. 1999 udelené čestné občianstvo obce.


Fotograf Eugen Lazišťan zomrel 6. januára 2006 v Sučanoch pri Martine.

 

https://www.teraz.sk/kultura/fotograf-eugen-lazistan-krajina/174612-clanok.html

 

Doplňujúce informácie II

 

Od r. 1923 žil v Sučanoch,  študoval na Učiteľskom ústave v Turčianskych Tepliciach. Po maturite sa zamestnal ako administratívny pracovník v Zbrojovke v Považskej Bystrici, od 1942 pracoval ako fotoreportér v Matici slovenskej. Aktívne bojoval v SNP, v novembri 1944 ho zajali

a následne odvliekli do nemeckých zajateckých táborov, odkiaľ sa vrátil na jar 1945. Do r. 1953 pôsobil ako fotoreportér, resp. redaktor v Matici slovenskej, 1953 – 82 vedúci redaktor obrazových publikácií a edičných radov vo Vydavateľstve Osveta v Martine. Ako dôchodca bol dokumentaristom Slovenského národného múzea, kde sa venoval najmä spracovaniu zbierok Karola Plicku,  externe spolupracoval  s tlačiarňou Neografia a vydavateľstvom Osveta v Martine. 

 

   Odborníci zaraďujú Lazišťana do kategórie zakladateľských osobností slovenskej fotografie. V rôznych časových obdobiach spolupracoval s poprednými  slovenskými, českými, resp. česko-slovenskými   fotografickými tvorcami (K. Plicka, K. Skřipský, M. Martinček, O. Nehera, E. Plicková,

K. Kállay, M. Gregor a i.). Do technických tajov fotografie hlbšie prenikol počas základnej vojenskej služby vo fotočate pri letectve. Prvé úspechy sa dostavili začiatkom 40. rokov minulého storočia.

Na oblastnej výstave amatérskej fotografie v Martine získal prvú cenu za snímku Na Smrekovici (1941), o dva roky neskôr mu v súťaži Tlačovej a filmovej služby Robotníckej sociálnej poisťovne, zameranej na kúpeľnú tematiku, udelili dokonca desať cien! Po absolvovaní vojenskej služby vstúpil do služieb Matice slovenskej, kde pracoval do r. 1953. Na základe ponuky riaditeľa Vydavateľstva Osveta, spisovateľa Jána Bodeneka,  prijal funkciu vedúceho redaktora v práve sa formujúcej redakcii obrazových publikácií.

   Ako fotograf bol typom tvorcu, ktorý šiel trpezlivo za svojím cieľom.  Keďže mu prechádzali rukami stovky fotografií, ktoré musel posudzovať a vyhodnocovať, zvyšovala sa miera jeho  náročnosti a vyhraňoval sa aj jeho vlastný autorský profil.  Lazišťanove bohaté fotografické dielo má nenahraditeľnú historickú hodnotu a predstavuje trvalú časť národného kultúrneho dedičstva Slovenska a Slovákov. Ako autor alebo spoluautor má na svojom konte takmer 40 obrazových publikácií. Pri ich realizácii úzko spolupracoval s tlačiarňou Neografia v Martine, ktorá svojou  vysokou úrovňou tlače prispela k špičkovej kvalite týchto diel. Mimoriadny ohlas mala jeho publikácia Bratislava (1959), ktorá vyšla v šiestich vydaniach a v niekoľkých rečových mutáciách. Významným edičným činom bolo tiež vydanie knihy Drevené stavby na Slovenskú (1971), ktorú vytvoril spolu s J. Michalovom. Toto dielo obsiahlo nielen tvorivú invenciu ľudových staviteľov, ale v druhom pláne nastavilo zrkadlo postojom súčasníka ku kultúrnym hodnotám minulosti. Obnažilo tak naše komplexy a ponúklo porovnania ľudských parametrov  stavieb predošlých generácií s neosobným prostredím dnešných panelákov. Etnografická výpoveď je tu umocnená presvedčivou fotografickou rečou. Vo všetkých publikáciách, ktoré Lazišťan autorsky pripravil a spracoval, sa prejavil ako technický zručný fotograf s citom pre estetické vyznenie obrazu, s vrúcnym vzťahom ku kultúrnemu dedičstvu, histórii a prírode. Bohaté teoretické poznatky a praktické skúsenosti  zúročoval pri práci v odborných porotách rôznych fotografických súťaží a výstav, v redakčných radách časopisov a poradných orgánov vydavateľstiev.  Mimoriadne aktívny neprestal byť ani po odchode na dôchodok. Vo svojej činnosti pokračoval ako lektor a konzultant,  v pozícii dokumentaristu Slovenského národného múzea venoval osobitú pozornosť spracovaniu zbierok K. Plicku a výraznou mierou prispel k vybudovaniu múzea tohto slávneho fotografa, etnografa, folkloristu, filmára a pedagóga v Blatnici. R. 1997 o Lazišťanovi nakrútil režisér,  blízky priateľ a spolupracovník  M. Slivka dokumentárny film, vo Vydavateľstve Osveta mu v tom istom roku vyšla aj knižná monografia.

   O svojej tvorbe sa Lazišťan pri jednej príležitosti vyjadril takto: „Pri vstupe do fotografického života neboli moje predstavy nikdy velikášske, snažil  som sa striasť módnej pýchy umeleckej. Nechcel som viac, než som mohol zmôcť. Z mojich snímok hovoria jasnou rečou veci pre nás poznané, verne zachytené, pravdivé a takto fotograficky zhodnotené. Pritom som mal vždy na mysli ukázať Slovensko vo vzácnych dokumentoch dôstojné a monumentálne, teda také, ako som ho videl a prežil pri fotografických potulkách za posledné polstoročie. Ostal som natrvalo prikutý k rodným hrudám a nikdy som netúžil po svetových kolbištiach.“     

   Eugenovi Lazišťanovi bolo  na základe uznesenia Obecného zastupiteľstva Sučany z 15. 4. 1999 udelené čestné občianstvo obce.

                                                                                                                        

Literatúra: Pauer, M.: Eugen Lazišťan. Krajina naše pamäti. Martin: Matica slovenská, 2004 (nečíslované).

                                                                                                                            Peter CABADAJ 

Eugen Lazišťan

Eugen Lazišťan