Obsah

I. Rodný dom Ondreja Kožucha

Ondrej Kožuch

(1911 – 1944)

V roku 1974 bola odhalená pamätná tabuľa na rodnom dome  Dr. Ing. Ondreja Kožucha na ulici Stará hradská. Ondrej Kožuch pracoval od r. 1944 na Ministerstve hospodárstva SR, do 1944 pôsobil ako prednosta agropedologického oddelenia Štátneho výskumného ústavu poľnohospodárskeho, súčasne bol externým učiteľom na hospodárskej škole v Spišskej Novej Vsi. Zaoberal sa pôdoznaleckým prieskumom na strednom  a východnom Slovensku, navrhol opatrenia na zlepšenie rastlinnej výroby. Bol aktívnym účastníkom SNP.

II. Pamätná izba

III. Schulzova tehelňa, Schulzova vila

V roku 1878 Ľudovít Schulz založil v Sučanoch tehelňu. Vyrábala surovú, ohňovzdornú a rebrovú tehlu, škridlu a drenážne rúry. Zamestnávala tridsať až stodvadsať robotníkov a v roku 1907 v nej pracovali aj Taliani. Schulz tehelňu viackrát rozširoval, najmä v rokoch 1904 a 1907,  pritom postupne zlepšoval aj strojové vybavenie. Ročná produkcia tehelne predstavovala približne päťstotisíc kusov rôzneho tovaru. V roku 1909 prešiel podnik na akciovú spoločnosť s miliónom korún základného kapitálu. Väčšina akcionárov pochádzala z okruhu Schulzových príbuzných a ústredná správa sídlila v Budapešti.

Naproti katolíckej fare za štátnou cestou stoja tri schulzovské vily, patriace bratom  Schulzovcom. Jedna z týchto víl, najbližšia železničnej trate ležiaca, je vlastne bývalým Tomašekovským kaštieľom, majúci vážnejší vzhľad, ostatné dve vily pôsobia už živším dojmom. Kolo týchto je rozosiata rozsiahla pečlive pestovaná záhrada, takže tieto vily sú najkrajším zákutím Sučian, tým viac, že ležia pri železničnej trati a frekventovanej krajinskej ceste.“

IV. Nový soľný sklad

Základy k evanjelickému kostolu boli položené na mieste tamojšieho soľného skladu 15. mája 1783.

Povodeň v roku 1813 – toto rozvodnenie bolo v dňoch 23. a 25. augusta. Zo tri dni ustavične pršalo, čo zapríčinilo rozvodnenie Váhu. V Sučanoch celý dolný koniec bol pod vodou. Voda siahala až po nárožný dom, ako sa ide do nového soľného skladu. Býval tam kedysi sučianskydrevokupec Hlavička a potom Marečka.

V. Rodný dom Juraja Langsfelda

Juraj Langsfeld 

(1825- 1849)

Pridal sa k slovenským dobrovoľníkom ihneď po ich  príchode do Turca. V hodnosti poručíka získal veľké vojenské zásluhy za statočnosť najmä pri obrane šútovskej úžiny proti maďarským Görgeyho vojskám, keď s čatou dobrovoľníkov – bez zbraní, s holými rukami, vrhaním skál usiloval sa zabrániť preniknutiu maďarského vojenského oddielu do Turca od Kraľovian. Langsfeldovým pričinením sa podarilo v januári 1849 získať v Sučanoch asi šesťdesiat dobrovoľníkov a v Turanoch asi sedemdesiat. Na jar 1849 však maďarské vojská získali prevahu. Ďurko Langsfeld podobne ako mnohí ďalší hurbanovci sa skrýval v kľačianskych horách. Zradou jeho ujca Čabiaka ho maďarský trestný oddiel vypátral a zajal. Spolu so sučianskym richtárom, notárom, prísažným a ďalšími aktívnymi účastníkmi slovenského národného pohybu ich odvliekli do Kremice. Tam ho náhly súd odsúdil na smrť povrazom, ostatných palicovali a zahnali domov.

Jeho rodný dom sa nachádza na ulici Ďurka Langsfelda č. 13.

VI. Budova rodiny Dvoráčkovcov

Začiatkom roku 1938 začali bratia Karol a Gustáv Droračekovci podnikať s výrobou čiapok. Spočiatku zadávali prácu na domov desiatim až pätnástim šičkám. Neskôr si prenajímali predné izby v niekoľkých sučianskych domoch, kde robotníčky pracovali. Až si napokon v roku 1942 postavili vlastnú budovu neďaleko železničnej stanice pre osemdesiat zamestnancov. Závod dostal meno Magura.

VII. Dom Eugena Lazišťana

Eugen Lazišťan

(1917 – 2006)

Aktívne bojoval v SNP, zajali ho a odvliekli do nemeckých zajateckých táborov, odkiaľ sa vrátil na jar 1945. Do roku 1953 pôsobil ako fotoreportér, resp. redaktor v Matici slovenskej, v rokoch 1953 – 1982 ako vedúci redaktor obrazových publikácií a edičných radov vo Vydavateľstve Osveta. Ako dôchodca bol dokumentaristom Slovenského národného múzea, kde sa venoval najmä spracovaniu zbierok Karola Plicku, externe spolupracoval s tlačiarňou Neografia a vydavateľstvom Osveta v Martine. Odborníci ho zaraďujú do kategórie zakladateľských osobností slovenskej fotografie. Lazišťanovo bohaté fotografické dielo má nenahraditeľnú historickú hodnotu a predstavuje trvalú časť národného kultúrneho dedičstva Slovenska a Slovákov.

VIII. Rodný dom Ruda Morica

Rudo Moric

(1921-1985)

Aktívne sa zúčastnil SNP, bol zajatý a internovaný v nemeckých zajateckých táboroch v Rakúsku, v rokoch 1959 – 1985 bol riaditeľom vydavateľstva Mladé letá v Bratislave.

Vojnovej a povstaleckej problematike sa venuje v románe Explózia, ktorý situuje do rodných Sučian. Spisovateľovov bytostnou témou bola príroda a z tejto oblasti čerpajú námety jeho najúspešnejšie diela: Z poľovníckej kapsy, Rozprávky z lesa a zbierka humoristických poviedok Ako som krstil medveďa. Počas štyridsaťročného tvorivého a organizačného účinkovania v literatúre patril medzi najčítanejších aj najprekladanejších slovenských autorov spisby pre deti a mládež. Jeho rodný dom sa nachádza na ulici Ďurka Langsfelda č. 63.

IX. Židovský cintorín

 

IX. Športový dom

V povojnovom období aj samotní občania v rámci zveľaďovacích akcií prispeli k výstavbe alebo rekonštrukcii viacerých objektov,  napríklad 1951 Robotnícky kultúrny dom, 1962 Dom služieb, 1965 požiarna zbrojnica. Významným medzníkom  v sučianskom športovom dianí bol  práve rok 1965, keď bol odovzdaný do používania Športový dom, ktorý sa stal centrom športového života v obci. Jeho výstavba trvala necelých desať rokov. V priestoroch Športového domu bolo zriadené ubytovanie pre deväťdesiatpäť osôb, na prízemí bol bufet s príslušenstvom a veľkou spoločenskou miestnosťou. Nechýbala ani klubová miestnosť, kancelárie a pre športovcov šatne.

Z kroniky

Teda v rokoch 1955 -1957 konali sa rôzne projekčné a prípravné práce a sa aj započalo stavať v roku 1959, a to zásluhou niektorých obetavých členov TJ Tatran Sučany. Projekty a plány sa upresnili a budova sa postavila. V rokoch 1960- 1965 prešla budova Športového domu do akcie „Z“ a investorom sa stal Miestny národný výbor Sučany. Možno plným právom vysloviť plné uznanie za túto peknú budovu J. Lepišovi, J. Rendkovi, M. Turancovi, J. Roháčikovi, J. Matuľovi, V. a P. Koyšovi, V. Závodskému a Ľ. Dubnicajovi. Na tejto budove sa odpracovalo celkom 69 684 brigádnických hodín a sa na nej zúčastnilo celkom 631 brigádnikov. Aktívne sa na prácach zúčastňovali: J. Bielený, P. Stehlík, M. Stavinská, Ľ. Škuta, K. Plávka, F. Fúra, A. Koyš, R. Rendko, Ing. R. Martinček, J. Koyš, J. Matúška, V. Siakeľ, J. Skokňa, E. Páluš, Ľ. Stavinský a ďalší. Náklady na celú stavbu činili 1 461 000,- Kčs.


XI. Synagóga

Aj vďaka rozšírenej obchodnej sieti sa práve v Turčianskom Svätom Martine jednalo o najväčšiu turčiansku židovskú komunitu (o niečo menšia bola na Vrútkach, kde synagóga stojí dodnes – hoci v tesnom susedstve so socialistickou zástavbou). Z ďalších turčianskych komunít môžeme spomenúť ešte dve, ktorých počet príslušníkov sa pohyboval okolo 100 – išlo o blízke Sučany a Štubnianske (dnes Turčianske) Teplice. V iných obciach boli ich počty nízke, doslova ,,na prstoch jednej ruky by ste ich zrátali“ – dá sa preto predpokladať, že sa sústreďovali práve do vyššie spomenutých mestečiek.

V roku 1770 malo mestečko 154 zdanených domácností a v tomto období do Sučian prišli prví Židia, ktorí čoskoro ovládli všetok miestny obchod. V roku 1820 bola v obci vybudovaná synagóga, krátko nato pribudla židovská škola a náboženská obec.

XII. Nyáriovský kaštieľ

Grófi Nyáryovci spomínajú sa ako prví zemskí páni Sučian. Okrem Sučian prislúchali im osady: Konské, Krpeľany, Nolčovo, Šútovo a Kraľovany.

Títo zemskí páni boli horliví katolíci. Jeden z nich dal vystaviť na mieste terajšieho katolíckeho kostola malú kaplnku pre domácu pobožnosť. Táto kaplnka tvorí strednú čiastku dnešného katolíckeho kostola. Kánonická vizitácia kladie stavbu do roku 1115. 

Spomenutí zemepáni boli praví „rytieri doby“. Túžba po sláve a moci lákala ich od prvopočiatku. A toto bola hlavná príčina ich pádu. Zato iné rodiny zemepánske sa vzmáhali. Nyáryovci čím ďalej, tým viac upadali, prišli o všetok majetok. Posledný Nyáryovec, ktorý zomrel v roku 1885, odchodí z tohto sveta ako žobrák, opatrovaný potomkami tých sučianskych poddaných, nad ktorými táto rodia kedysi pyšne vládla.

Zemskí páni, kde len mohli obmedzovali Sučancom výsady. Gróf Štefan Nyáry bol na vojne, preto držal sa i po vojensky, jazdieval v Sučanoch na strakavom koni v červených šatách, so šabľou pri boku a pištoľom v sedle. Kto ho zbadal, zďaleka sa mu vyhýbal.

Spomenutí grófi boli katolíckeho náboženstva, ale na všetky pohyby a zmeny ihneď reagovali. V 15. storočí prijali učenie Husovo a pracovali na jeho rozšírení. V dobe reformačnej prihlásili sa k učeniu Lutherovmu. Od toho času stali sa celé Sučany evanjelickými. Časom synovia veľkých otcov prestúpili do katolíckej cirkvi a stali sa evanjelikom veľkými nepriateľmi.

Pôvodný náryovský palác stál na lúke pod samou Skalou. Posledný jeho obyvateľ bol istý Sáray. Tento kaštieľ v 18. storočí sa zrútil a čo dobrého materiálu ostalo, použilo sa na stavbu nového náryovského kaštieľa, ktorého majiteľom je teraz Kubány. Roku 1831 slúžil tento kaštieľ za nemocnicu.  V 19. storočí Nyáryovci ho predali. Od tej doby prechádzal z rúk do rúk. Vystriedali sa v ňom mnohí majitelia: Trosner, Ujhelyi, Tomášek, Neumann, Dr. Szombáty, Bazaríny  a konečne Kubány.

XIII. Sypárne

Sypáreň (sýpka) – hospodárska stavba na uskladnenie vymláteného obilia.

Umiestnená bývala samostatne na ulici pred domom, vo dvore oproti domu v uličnej línii, ale aj v zadnej časti dvora, neraz pod spoločnou strechou s domom alebo s inou hospodárskou stavbou. Časté boli aj početnejšie zhluky sýpok na okraji dediny či pozdĺž potoka. Pri voľbe umiestnenia a pri technologickom riešení sypárne rozhodovali najmä protipožiarne hľadiská a ochrana pred odcudzením.V dôsledku častých požiarov a protipožiarnych nariadení sa sýpky zhruba od prelomu 18. a 19. storočia začali na celom území Slovenska postupne stavať z nehorľavých materiálov, najmä z kameňa a tehál.Vchod bol najväčším z otvorov. Na murovaných sýpkach bol upravený vo forme výstupku a uzatváral sa kovovými dverami zavesenými na kamenných zárubniach.Obilie sa v sýpkach nasýpalo do viacdielnych prieprav z dosák (priečiny, štoky, hambáre, priehrad, perehorody) alebo do rozmernejších kadlubov a súsekov. Ak sa sýpka nachádzala vo dvore, okrem obilia v nej bývali uložené aj krosná a náradie na spracovanie textílií, natkané plátno, prázdne vrecia, truhly s odloženým zimným, resp. letným odevom a iné predmety.Vetracie otvory, neskôr okienka, boli zabezpečené pred nežiaducim vniknutím ozdobnou mrežou.